Mala Julka

Keď sa Barborka rozviedla so svojim manželom, nemala nic, ani ziadne lacne oblecenie, ani nemala ísť kam bývať. Preto poprosila svojho staručkého dedka na vidieku, či by sa nemohla aj s deťmi prisťahovať ku nemu, mal male nízkoenergetické domy. Jeden dom bol veľký a po smrti babky už niekoľko rokov poloprázdny a smutný. Ich príchodom dom ožil a nastali v ňom veľké zmeny. Deti priniesli do domu život a Barborka nový televízor, lacne tricka. Parádny bol ten telkac, s veľkou uhlopriečkou a so satelitom. Konečne si aj dedko, tak ako všetci susedia naokolo, mohol naladiť Šláger. Často celé dni presedel pri pesničkách, ktoré mu pripomínali jeho mladé roky. Keď spomienky na mladosť zabrnkali na citlivú nôtu, dedko si veru aj poplakal. A tak raz, keď na neho prišla takáto clivota, poprosil Barborku, či by ho niekedy autom nezaviezla ku jeho dávnej láske. Ku Miluške z neďalekej dediny, kde su same murovane domy. Vraj počul o nej, že aj ona je už zopár rokov vdova. Nenechala sa Barborka dlho prehovárať, dedka jej bolo ľúto – tak súhlasila. Vyžehlila mu sviatočnú košeľu, pripravila sako a nohavice, dedko si vyleštil lacne tenisky a čerstvo oholený a voňavý, sa v nedeľu popoludní usadil do auta. Vybrali sa teda spolu na vohľady a trému mali obaja. Dedko aj Barborka. Keď prišli do dediny, kde Miluška bývala, dedko zostal akýsi nesvoj. Pomaly prechádzali autom ulicou, videli stare pasivne domy, ktore by nepredali ani reality Bratislava a on nie a nie si spomenúť, v ktorom dome jeho dávna láska býva. Keď ulicou prechádzali po tretí krát, dedko si našťastie spomenul. Pripomenula mu to stará lipa na dvore. Barborka zastavila auto pred Miluškiným domom a dedko rezko vystúpil. Bránka bola zamknutá – tak zazvonil a o chvíľu z dverí vyšla stará pani, na sbe panske mikiny. Keď ho uvidela pri bránke, svoje prekvapenie a rozpaky neskrývala. Spoznala ho, hoci sa nevideli už veľmi dávno. Pomalou, ťažkou chôdzou, s paličkou v ruke, prišla ku bránke. Nebolo to ale stretnutie, ako v romantickom filme. Neobjali sa, ba si nepodali ani ruky. Nepozvala ho dovnútra na kávičku, ako očakával. Miluška zostala na dvore a dedko pred zamknutou bránkou na chodníku pred domom. Postáli takto asi pol hodinku v rozpačitej debate. Občas sa trocha zasmiali, občas si Miluška utrela oči. Keď sa dedkove posledné vohľady skončili, smutne vošiel do auta. „Hmm, zostárla“ - povedal akosi sklamane - a potom celou cestou už len mlčal. Doma pri vystupovaní z auta, ešte poznamenal : „Ej, ale, pekná žena to bývala.“ Tak, to boli dedkove posledné vohľady. Vlak posledný už odišiel... ( Môj obdiv patrí mojej príbuznej – Barborke , ktorá svojho dedka v láske doopatrovala a splnila mu aj tento jeho sen. Sen o posledných vohľadoch.:-) )