Mala Julka

Po spamätaní sa z prvotného šoku z toho, kde sme sa to vlastne ocitli (hlavne po prežití karnevalu), sme mali pred sebou asi najťažšiu úlohu – nájsť si byt alebo nejake lacne domy, kde tento rok príjemne strávime. V mojej hlave som mala predstavu o tom, ako si budem vyberať, či chcem mezonetový bytík, či nebodaj so záhradou – alebo radšej domcek? Veď predsa tu sú obrovské možnosti a všetky tie krásne nizkoenergeticke domy a byty, okolo ktorých denne prechádzame, čakajú len na nás. Najprv sme sa zamerali na mestskú časť, v ktorej chodí Emka do škôlky. Tatinko by ju ráno cestou do práce odviezol do škôlky, ja by som po chutnej rannej kávičke na teraske prežila príjemný deň s druhorodenou a potom šup na bicykel, alebo nakupit lacne oblecenie, Aničku do vozíčka a slnko-neslnko, vietor-nevietor, sneh-nesneh, dážď-nedážď, tak ako ostatní, poobede po Emku. Áno, pekné, skutočne. Ale v celej mestskej časti bol na prenájom k dispozícii JEDEN byt, ktorý bol na poschodí rodinného domu (predpokladám, že majiteľom bytu bol samotný majiteľ domu – čo viac si môžeš priať) a jeho zariadenie si ešte určite pamätalo minimálne druhú svetovú vojnu, ak nie prvú... Tak sme zatrúbili na ústup a začali sme hľadať iné možnosti. Bývať v hoteli síce má svoje výhody (upracú vám, ešte aj kávičku donesú, vypucuju damske tenisky), ale všetko sa vám to vypomstí každý večer, keď sa snažíte uložiť dve deti, ktoré už evidentne trpia hotelovou klaustrofóbiou. Keď konečne zaspia, ste z toho celého procesu už takí unavení, že zaspíte s nimi. Takže motivácia nájsť si byt bola skutočne veľká. Po hodinách strávených na portáloch s nehnuteľnosťami v reality Bratislava sme konečne pochopili, ako to tu chodí. Väčšina ľudí si tu prenajíma byty dlhodobo. Čiže ak sa im narodí už štvrté dieťa, presťahujú sa do väčšieho. Ak sa po čase dve deti osamostatnia, bude im stačiť menší byt, ak už ostanú sami, presťahujú sa do maličkého, útulného. Kočujú teda so svojim nábytkom podľa toho, čo aktuálne potrebujú. Tým pádom sa tu prenajímajú väčšinou byty alebo pasivne domy nezariadené. A ak poviem nezariadené, tak tým myslím dokonca aj bez kuchyne! A toto bol náš kameň úrazu. V podstate dodnes som nepochopila, ako sa tí ludia sťahujú aj s kuchyňou, ale vraj je to tak. Normálne ju pekne zmontujú a presťahujú do ďalšieho bytu. Nie, nepýtajte sa ma, ako je možné, že im tam pasuje. No, rozhodne sa to nedá, teda podľa mňa. Prečo by potom bolo na bazárovom portáli v ponuke toľko kuchynských liniek, ktoré sa predávajú aj so spotrebičmi za 800 – 1000 eur? Našťastie aspoň kúpeľne v tých bytoch sú, lebo teda putovať aj s vlastným hajzlíkom, to by už bola iná káva:) Situácií, keď sme našli ponuku na pekné byty alebo murovane domy, zareagovali sme na ňu a aj tak sme si byt vôbec nešli pozrieť, bolo viac. Tu si totiž majitelia bytov vyberajú, komu byt prenajmú. Pre niektorých sme to chceli na príliš krátku dobu (pochopiteľne, byt chcú prenajať aspoň na desať rokov – veď keď už si nájomcovia dotrepú so sebou tú kuchyňu, obývačku a navŕtajú diery do steny, snáď tam potom zase o rok nebudú noví nájomníci vŕtať tú svoju kuchyňu), pre jedného sme vedeli veľmi málo po nemecky (asi chcel s nami po večeroch na teraske vykeckávať), pre iných sme mali veľa detí, vela oblecenia, potom zas panske tenisky. Nakoniec sme vlastne videli iba tri byty a jeden z nich vyhral v podstate okamžite. Nie je dokonalý, ale je skvelý – je totiž blízko tatinovej práce, má dokonalú záhradu, kde sa baby môžu zahrať (a aj si to patrične užívajú), je v blízkosti obrovského parku, kde sa dá bicyklovať, kupit panske tricka a hádzať kamene do Rýna. Je skutočne skvelý. Oproti bývaniu v Bratislave sme si doslova museli zvyknúť na to neuveriteľné ticho, skutočne neuveriteľné. Večer ho občas preruší len nejaký ten vtáčik, alebo klopnutie susedových dverí, alebo naša veverička Kvetka (na strome pri okne totiž máme veveričku, skoro každé ráno príde pozdraviť a večer občas pobehuje po strome a robí hluk:). Pokoj, ticho, pohoda. A to sme len 10 minút autobusom od úplného centra mesta. Snáď si na ten pokoj nezvykneme až príliš, pretože návrat do Bratislavy bude krutý... Panoramatický pohľad na dvor pred domom. Náš byt sa nachádza v tom oranžovom dome. Emka je v strede na hojdačke:)Panoramatický pohľad na dvor pred domom. Náš byt sa nachádza v tom oranžovom dome. Emka je v strede na hojdačke:) (MB) Bytík je síce trošku ďalej od Emkinej škôlky, takže sa v podstate fúrikujem autom skoro 80 kilometrov denne, ale stále to stojí za to. A navyše som sa počas tých ciest naučila viacero vecí, napríklad: že sa síce ráno v aute s automatom môžete veľmi pohodlne naraňajkovať, ale zo šišky s džemom sa sype cukor na čierne nohavice a na poťahy rovnako ako v aute s manuálom, že stále, keď majú v škôlke pastu, tak je to leká (Emka ma dokonalú nemeckú výslovnosť – rozumej lecker – chutný, lahodný). Naše najobľúbenejšie slovo. A Nemci to skutočne veľmi často používajú. Aj v rozprávkach:) že jazdiť s BL značkou je výhoda, v pohode vás pustia, keď sa chcete preradiť. Veď ste cudzinec a nepoznáte cestu, nie? Takže sa vozíme, spoznávame mesto (našou vernou kamoškou je navigácia) a keby ste náhodou boli v Bonne a na semafore spozorujete, že vedľa v aute hulákajú pesničku tri žienky-divožienky (áno, tri, Anička sa šikovne chytá), tak to sme my tri:)